Budova polikliniky, jej najobjemnejší blok “C“. Suterén. Štvorcová miestnosť s okrovým soklom a dvojicou dverí na fotobunku. Nepretržitý pohyb. Vstup, ale najmä výstup do nádvoria s parkoviskom. Veľkosťou predimenzované neóny nefungujú.

Obraz odkazuje na kľúčový pohľadový uhol, ktorý sa naskytne pri odchode z budovy touto miestnosťou. Pred tým sa však musíme obrátiť na samotný obraz. Teda vpravo. Všetky pohľadové uhly, ktoré sa pri tomto pohybe vygenerovali, nie sme schopný relevantne vyhodnotiť. Obraz tú ambíciu má. Perspektíva vedie náš zrak do hĺbky výjavu, zároveň však do slepej uličky, vzhľadom na to, že do hry vstupujú perspektívne skratky dve. Tento zdvojený priestor definujú farebné plochy odtieňov hnedej, tyrkysovej a modrej. Polotransparentné stĺpy nie sú podperou šedivého architrávu, skôr určujú priestorový rytmus zobrazovaného. Okrem tejto dvojitej perspektívy je tu však druhý, výraznejší prvok, ktorý znemožňuje racionálnu artikuláciu zobrazovaného architektonického priestoru. Je ním diagonála zobrazená v stave absolútneho osvetlenia, ktorá obrazom akoby nezúčastnene prechádzala a je doplnená čiernou vertikálnou rímsou vyvažujúcou kompozíciu celkového obrazu. Diagonála napovedá, že zobrazovaný priestor, ale aj perspektíva obrazu sa neustále transformuje našim pohybom v ňom a pred ním a zároveň naznačuje analytický prístup aplikovaný v procese skicovania.