Obraz je znova návratom na začiatok tvorby. Obraz rozdelený na dve časti perifériou. Je abstraktným oddychom po ponáraní sa do geometrie a jej hlbšieho. Zelená ako reprezentant, ktorá symbolizuje nádej, z čoho tkvie aj názov diela. Osobné pohnútky ako vidina nádeje v lepší život autora. Bledomodrá jemne malovaná obloha tvorí zasa kontrast ako hlavný prvok voči špinavej spodnej časti. No napriek tomu obraz pôsobí velmi harmonicky a vyvážene. Človek, ktorý sa nachádza v zelenej časti zobrazuje minimalistické vyobrazenie čiernej čiary. Človek keďže nie je symetrický preto ani čiara nie je rovná. Ide teda o akýsi autoportrét autora putujúceho v krajine s vidinou nádejí.